India
India.Špina,smrad,čumili.Ani nie 20 km za hranicami nás prepadá komando pandžábskej televízie.Raketovou rýchlosťou povyťahovali mikrofóny zo svojej televíznej dodávky a namierili na nás objektívmi zvedavých kamier.
Dostávame scenár; "hlavne povedzte,
že cestujete za mier na svete"zaznela pripomienka skúseného moderátora.
Aj keď veľmi nerozumieme cirkusu okolo nás,snažíme sa byť milí a odpovedať na všetky otázky.Intervium končí želaním good luck,a my odchádzame bez akéhokoľvek honorára späť do reality. Objavujú sa prvé hnačky,aj napriek tomu,že si vodu poctivo prevárame a konzumujeme výhradne vlastnou prípravou tepelne spracované jedlá.Čierne uhlie zo Slovenska nepomáha. Našťastie domáci presne vedia,čo nám slabým kusom z Európy treba naordinovať,a tak sa opäť dostávame do formy.
Navštevujeme Amritsar,
Zlatý chrám Sikhov.Je otvorený 24 hodín denne
a pre nás potešujúcou správou bol vstup zdarma.
750 kg zlata v kombinácii s bielym mramorom pôsobí veľkolepo.Sikhovia vykonávajú posvätný kúpeľ,turisti nasávajú atmosféru pokoja
a duchovna.
Delhi už je o niečom inom.Mám problém na 
bicykli zvládnuť dopravný chaos.Snažím sa ísť krokom, aby som neskončila pod kolesami rikši,alebo nebodaj nenarazila do nejakej posvätnej kravy. Vlhký lepkový vzduch tiež veľa optimizmu nedávajú.Som vyčerpaná.Palo tento pocit pozná,už bol v Indii predtým.Keďže mi chce ukázať aj niečo prijemné,pozýva na Main Bazar.
V Delhi zostávame ešťe ďalšie 3 dni hlavne kvôli vybavovaniu víz do Laosu a Thajska.Medzitým nakupujeme nejaké darčeky
a suveníry,aby sme potešili rodinu a hneď z mesta cez DHL balík posielame
na Slovensko.Neskôr sme sa dozvedeli,že balík prišiel vybrakovaný a niektoré veci v ňom chýbali.Tak napríklad obyčajná kazeta s indickou hudbičkou jednoducho z balíku zmizla.Odvtedy sme žiadne suveníry odnikiaľ radšej neposielali.V Indii sa treba tiež pripraviť na početné skupiny tzv."čumilov".
Nech robíte čokoľvek, vždy budete stredobodom pozornosti pre tunajších domácich obyvateľov.Veľa z nich ešte bieleho cudzinca v živote nevidelo. Pamätám si na zopár divadeľných predstavení, či uz keď sme robili defekt na bicykli,varili lečo na čudnom variči,alebo z ničoho nič za krátku chvíľu vykúzlili z malého batôžka veľký stan.A hoci
o 100 metrov ďalej bola vážna dopravná nehoda,my s našimi kúskami sme neprestávali byť tou najzaujímavejšou atrakciou dňa.Čumili sú v podstate neškodní.Síce veľa nepomôžu( hlavne keď sa spýtate na smer cesty),ale ani neublížia.Noci sú vlhké, horúce a dusné.V stane bez ventilátora to bola veľakrát "hádzaná"..
V Indii má človek potrebu aspoň 6 krát za deň sa osprchovať.
My sme to riešili rôznymi vodnými pumpami, zavlažovacími kanálmi, studňami a podobne. Najromantickejšiu outdoor sprchu si vybavujem
v závlahách priamo pod banánovníkom.Keď už sme si začínali myslieť,že nás uz v Indii nemôže nič prekvapiť, prišla príhoda,ktorá takmer zakončila naše dobrodružné putovanie. Nezvykli sme stopovať na noc,vlastne sme ani nestopovali.Celkom náhodou nás oslovil šofér,ktorý nám navrhol,že nás kúsok zvezie.V podstate nevystupoval nejak nedôverihodne,a keďže aj tak už bola tma,a nebolo veľmi kde postaviť stan,zobrali sme ponuku ako výzvu,naložili bicykle na korbu auta a už aj sme sa viezli..No nie daľeko.Za mestom šofér zastavil a začal predstierať, že sa pokazilo auto.To už sme tušili,že to volačím smrdí,tak sme rýchlo vystúpili. No bicykle sme si už vyložiť nestihli.Auto zaflekovalo,a my sme sa na prázdnej ceste uprostred tmavej noci ocitli sami,bez bicyklov,stanu a spacákov.Našťastie pasy,peniaze
a foťák sme mali pri sebe,ale to bolo zároveň všetko,čo nám zostalo.Pešo do mesta bolo ďaleko,a tak noc strávime hneď vedľa cesty na drevených stoloch , prikrití perinou strachu.Čo bude ďalej?Samozrejeme,že pôjdeme ráno na políciu, ale čo potom? Nasadnúť na prvé lietadlo domov na Slovensko,alebo pokračovať ďalej stopom s tým,že si budeme musieť kúpiť kompletne celú výbavu?!To by nám mohlo značne narušiť finančný rozpočet a ďaleko by sme sa nedostali.Ale aj tak sme to chceli skúsiť,aspoň po Nepál, Tibet.Už keď sme mali predstavy ujasnené a ráno sa vybrali veci riešiť,z diaľky sme zazreli akúsi veľkú hrbu niečoho.Boli to naše bicykle.Naša batožina.....
Asi nemusím opisovať ten pocit radosti v daný okamžik.Dodnes nám nie je jasné, prečo nám šofér nakoniec bicykle vyložil,dokonca sa ani v brašniach nikto nehrabal.Čo najrýchlejšie sme chceli konečne vypadnúť z Indie,tak sme si kúpili lístok na miestny autobus,aby sme sa čo najmenej vystavovali riziku
v týchto pre nás nešťastných krajoch.Jak čert nechcel,tak pravé v tom autobuse nám spod nôh zmizla jedna časť brašien a v nej moje vzácne trekové topánky. Zrejme čo sa má stať,tak sa aj stane."Tak nech vám aspoň dobre slúžia,ja už si bez nich nejako poradím"……
 |
 |
 |
|---|