Západná Austrália
Po 5 mesiacoch pôsobenia v Perthe sme sa rozhodli vyraziť na cestu po Austrálii.Za 450 austrálskych dolárov sa nám podarilo kúpiť staršiu dodávku, Ford Spectron,ročník 84.Mali sme šťastie.Francúzski backpakeri,ktorí ju za 800 dolárov predávali,boli už na letisku pripravení na odlet domov.Využili sme situáciu a rafinovane ponúkli iba 500 s vysvetlením,že viac nemáme.
Pri osobnom stretnutí sme stiahli ešte 50,pretože Vierka ťažko štartovala. Koniec koncov tiež boli radi,veď o hodinu im malo letieť lietadlo,a lepšie by ju už asi nestihli nikomu predať.
V cene dodávky bola aj matrac, plynový varič, rezervné kolesá,dokonca aj farebný televízor. Jediné čo bolo potrebne si dokúpiť boli bandasky na vodu a benzín, a tiež nosič,
na ktorý sme upevnili bicykle.Vkusný interiér spríjemňovali záclonky na oknách .
Herka Vierka,ako sme si ju nazvali,mala najazdených úctyhodných
303 000 kilometrov. Nebol dôvod sa obávať,že cestu nevydrží,
v takom prípade by sme ďalej pokračovali na bicykloch,veď dobrodružstva
nie je nikdy dosť. V deň slávnostného odchodu z Perthu sa nám Vierka nepodarila naštartovať.Výmena štartéra nás vyšla na 100 baxov,a ja začínam mať pochybnosti,či sa vôbec dostaneme za mesto.Na cestu po Austrálii sme si vyhradili 1750 AUD.Ostatné peniaze,ktoré sa nám podarilo zarobiť v Perthe, posielame na Slovensko.Pre istotu,ak by náhodou prišlo k stretnutiu
s policajtmi. Prekročenie víz môže viesť k mastnej pokute,väzeniu a deportácii. Náš prvý plán cesty bol dostať sa čo najkratšou trasou z Perthu do Sydney
(cca 4000km). Plány sa ale veľmi rýchlo zmenili hneď v prvú noc,keď nás
v aute zobudila nemilosrdná kosa.Je koncom mája,a na juhu Austrálie totižto začína zima.Otočením volantu o 90 stupňov sme razom zmenili smer jazdy
a vyrazili za teplom na sever.V tejto chvíli skutočne neriešime,či nám Vierka cestu vydrží.
Navštevujeme Yanchep national park,kde sme po prvý krát uvideli klokana,ak nerátam tých zrazených na ceste. Aj nám sa v noci nechtiac podarilo jedného nabrať na nárazník. Chudák,viac to nerozchodil. Až po tejto skúsenosti sme vážnejšie zobrali na vedomie odporúčanie austrálčanov- v noci nejazdiť.
Sme približne 260 km od Perthu, prechádzame púštou Pinnacles.Národný park Nambung je posiaty stovkami kamenných vápencových vežičiek.
Útvary pripomínajú termitiská a niektoré dosahujú výsku až 5 metrov.
O ich vzniku existujú vraj viaceré geologické teórie.
V Geraldtone poškuľujeme po kontajneroch za marketmi.Povedzme,že výber potravín nie je taký ako v Perthe,no celkom slušne sa nám aj tu podarilo nabaliť. 
Po ďalších 150 kilometroch prichádzame ku Kalbari.Uprostred červených pieskovcových brál preteká rieka Murchison.Fascinujúci pohlaď z vyhliadky
do doliny nám nestačí,a tak absolvujeme nenáročný trek údolím.Večer opäť kempujeme v divočine .Až pri východe slnka pri zazrení niekoľkých koníkov si uvedomujeme,
že sme sa pravdepodobne ustlali niekomu
na ranči. Cestou do Monkey Mia zastavujeme pri nie menej zaujímavom mieste Hamelin pool,kde môžme pozorovať najstaršie žijúce mikroorganizmy na zemi.Stomatolity,tkzv.živé kamene
sú staré asi 3000 rokov,a podľa toho,čo sme sa dozvedeli,západná Austrália
je posledným miestom,kde sa ešte vyskytujú.O kúsok ďalej sa prechádzame
po rozprávkovej pláži Shell beach,ktorá je celá posypaná drobnými mušľami.
Pobrežie Monkey Mia sa preslávilo pravidelnou návštevou divých delfínov,ktorí už niekoľko rokov prichádzajú na to isté miesto,dokonca
v presnú hodinu.Kŕmenie delfínov sa tak stalo turistickou atrakciou.Nasýtení zážitkami opúšťame žraločiu zátoku( Shark bay)
a vchádzame po prvý krát do vnútrozemia. Napriek vysokým teplotám cez deň sú noci
v outbacku studené.Ticho austrálskej divočiny skoro až bolí.Každý jeden západ slnka si vyžaduje pozornosť,a je len na vás
do akej miery si ho dokážete vychutnať.Originálne sú aj prašné červené cestičky, ktorými len zriedka prejde nejaký automobil.Väčšinou sú to len karavanisti-tkzv."páprdovci"s dokonalou vybavenosťou interiéru,satelitom
a podobne, alebo na dodávkach mladí cestovatelia tzv.backpakeri.Zaradovať sa
k akejkoľvek z týchto skupín by bolo odvážne.Aj dnešní backpakeri sa stávajú čoraz viac náročnejší a bez akej takej klimatizácie v dodávke si väčšina z nich cestu po Austrálii nevie ani len predstaviť.Nám Vierka bez klimatizácie vyhovovala, pretože zo skúsensoti vieme,že veľké rozdiely teplôt a časté prechody z tepla do zimy spôsobujú akurát tak nádchu.Úplne v pohode postačovala tmavá fólia na oknách,no a za jazdy samozrejme permanentne pootvárané okná,pričom hlavne strešné zožalo veľký úspech.
Ďalšou skupinou vozidiel sú cestné vlaky, tkzv.road trains.Sú to v podstate kamióny ťahajúce za sebou niekoľko prívesov v dĺžke niekedy až 55 metrov.Po 1500 kilometroch
z Perthu pozorujeme na Vierke prvú technickú závadu.Začalo nám tiecť palivové čerpalo.
Od miestnych farmárov sa dozvedáme,
že najbližšie vrakovisko je až 500 kilometrov
v Port Hedland.V podstate nešlo o nejakú veľkú poruchu,akurátne nám Vierka začala žrať viac benzínu.Nedovolíme,
aby nám čerpadlo pokazilo náš výlet po Austrálii,a tak odbočujeme z cesty
do Tom Price s úmyslom navštíviť národný park Karijiny.
Sýto-červené bralá prírodnej atrakcie sa dokonale odrážujú v priezračných vodách,na dne kaňonov. Fascinujúce miesto ponúka zopár niekoľko kilometrových trekov po okolí.Pre nás najzaujímavejšie boli vzostupy dolu do kaňonov.
V porovnaní s inými prírodnými divmi, ktoré sme neskôr v Austrálii navštívili,je pre nás práve Karijiny austrálske number 1.Po 3 dňoch strávených v lone panenskej prírody sa opäť blížime k asfaltke.
Na vrakovisku v Port Hedland konečne kupujeme pre našu Vierku AC pumpu. So sumou 20 baxov sme spokojní. Čo znamená pojem riedko osýdlená Austrália človek úplne pochopí,až keď ju zažije sám na vlastnej koži.V žiadnom prípade sa neoplatí podceniť to,že je skutočne dôležité mať zo sebou dostatočné množstvo vody,a tiež bandasku s benzínom.Prekvapenie, že najbližšia čerpacia stanica je 300 km môže byt nepríjemné.Samozrejme vzácny benzín dostáva tým pádom akúsi "vysokohorskú prirážku"..Vzdialenosti medzi mestami alebo dedinami sú nekončené,a tak v prípade hľadania občerstvenia si situácia vyžaduje nemalú trpezlivosť.Záchranou väčšinou bývajú isté motoresty, tkzv.roadhousy.V takýchto moteloch si môžte objednať klokaniu polievku,
ťavie steaky,alebo si len tak sadnúť na kávu.
Po ďalších 600 km v meste Broome podnikáme malý cyklovýlet. Zaujímavá je návšteva čínskeho
a japonského cintorína,kde sú údajne pochovaní niekdajší lovci perál. Okružná jazda končí na Cable beach,a zvyšok dňa trávime kúpaním.Sme asi 5000 km od Perthu,v mestečku Kununurra.
Stretnutie sa s Mijadži bolo naozaj veselým osviežením. Aboriginalka v stredných rokoch a mierne podnapitom stave dostala potrebu sa o svojom ťažkom osude vyžalovať.Zo záujmom teda počúvame príbeh nešťastnej ženy,ktorá ako sama hovorí,nemá ani na chlieb.Muža má v base,frajer sa jej opíja na diskotékach a doma 7 detí trpí hladom.Na svoju zem je ale hrdá, dokonca nám viackrát v rozhovore dáva jasne najavo,že my bieli sme tu
v Austrálii len hostia.Čo budeme asi do konca života ľutovať bolo,
že sme pri tejto konverzácii nezapli kameru.
Za skvelé pobavenie sme Mijadži podarovali asi
3 kilá párok,ktoré sme si ešte v Broome vylovili
z lovíšť marketových kontajnerov.Bola už tma, neviem,či už tie párky neboli aj zelené,no jej to
v tejto chvíli ani veľmi nevadí.Návšteva Hydden valley national park zakončila naše putovanie Západnou Austráliou,ak nerátam ešte nejakých 40 km na hranicu Severného Teritória...
 |
 |
 |
|---|