Indonézia
Zo Singapuru sa cez ostrov Batam dostávame na Sumatru.Kráčajúc
po drevenom móle z prístavu je nám jasné,že sa opäť vraciame o niekoľko desaťročí nazad.Keďže sme nemali žiadnu mapu Indonézie,bolo viac ako nutné si nejakú zadovážiť.Keby sme ale vedeli,aké to bude náročné,asi by sme si dáku dovliekli zo Slovenska.Nikto nás nevedel nasmerovať ani po najbližší obchod,nie to ešte k turistickým informáciám.
Nakoniec sa nám podarilo jedny nájsť,ale bohužiaľ boli práve zatvorené.A bohvie,
či niekedy bývajú aj otvorené..
Už sme si mysleli,že sa budeme musieť orientovať podľa slnka,no svitla ešte jedna nádej.Policajná stanica.Spoliehali sme sa,
že nám ochotní policajti nejakú mapu vytlačia, aspoň takú- do najbližšieho mesta.
Ochotní síce boli,akurát veľmi nerozumeli,čo od nich chceme.Keď sme im asi
po 5.krát rozhorčene vysvetľovali,ako veľmi potrebujeme tú mapu,jednému
z nich konečne zaplo.Priviedol si nás k sebe do kancelárie, namieril prstom
na stenu miestnosti a so širokým úsmevom na tvári hlasno zvolal: "tu je mapa"...A mal pravdu.Na stene visela mapa sveta v rozlíšení 1:8 000 000 !!!
Taká nám síce veľmi nepomôže,ale ďakujeme majstri za ten kopec srandy okolo toho..
Je december,sme niekde uprostred obdobia dažďov,ale našťastie neprší stále,počasie je znesiteľné.Popri ceste sa predávajú rambutany a duriany.
A pretože práve duriany sme si ešte v Malajzii neskutočne obľúbili, zastavujeme sa pri každom predavačovi a predstierame,akože ovocie nepoznáme.A tak vzniklo veľa fotiek s predavačmi,a čo jedna fotka s nimi,
to jeden durian na "koštovku gratis".Pred príchodom do väčšieho mesta zastavujeme na benzínke,aby sme vykonali potrebnú hygienu.V umývadle perieme smradľavé ponožky a spotené tričká,neskôr sa sprchujeme-alebo skôr umývame(oblievame) tradičnou indonézskou mandi.Na tzv.mandi umývanie
sa dá zvyknúť,akurát nám niekedy vadilo priveľa vody v miestnosti.Na večeru
v jednej z pouličných stánkov objednávame známy indonézsky pasembor
a ako dezert kukuričnú zmrzlinu.
Na ceste zo Sumatry na Jávu sa na kompe zoznamujeme s kapitánom.Ani neviem ako sa to zomlelo,len sme sa zrazu ocitli pri kormidle kapitánskeho mostíku.Za nečakané VIP sedadlá sme boli nemálo vďační.
Na Jáve navštevujeme Borobudur-v preklade kláštor na kopci,vzdialený asi 40 km od Jakarty. Chrám bol postavený formou stupňovitej, terasovitej pyramídy.Pôdorys predstavuje pozemský svet,
kruhové terasy nad nim symbolizujú duchovný svet.Na vrchole komplexu
sa nachádza svätyňa,to je pre pútnika miesto najvyššieho cielu budhizmu
a nirvány.
Indonézia je známa najväčším počtom činných sopiek.Jednou z najkrajších je sopka Bromo.Na ceste k nej spoznávame veľa ľudí,ktorí bývajú len kúsok od kráteru.
Za zmienku stoji nezabudnuteľná návšteva iba 13 ročnej matky,ktorá nám
na pamiatku darovala svoju svadobnú fotografiu.
Očividne sa teší zo svojho dieťaťa,a zdá sa,že jej vôbec neprekáža bývať tak tesne pri chŕliacej sopke.Bromo totiž neustále syčí a vypúšťa oblaky jedovatých plynov.Pri prehliadke kráteru cítime okrem síry silu prírody.
Z nášho pohľadu išlo o skutočne silný zážitok.O niekoľko dní neskôr odchádzame trajektom na Bali-ostrov,ktorý pokojne môžem označiť
za turistický.Určite sa dá na ostrove nájsť lacné ubytovanie,no my zo zásady spíme v stane,tentokrát v akejsi slamennej zastávke hneď pri ceste.
Na druhý deň príjmame pozvanie
od hudobníkov,ktorí ako sme sa neskôr dozvedeli,práve hrali na kare.Nie že by sa nám hudba nejak obzvlášť páčila,
no rozhodne obdivujeme talent vedieť hrať na tak čudných hudobných nástrojoch.
V Denpasari navštevujeme miesto,
kde v roku 2002 explodovali 3 bomby.
Pri teroristickom útoku zahynulo 202 ľudí, najmä cudzincov.Pri pohľade na prázdne miesto,kde ešte pred nedávnom stál nočný Pady`S klub nám nabiehajú zimomriavky.Na odľahčenie atmosféry radšej utekáme k moru.Prichádza rest day v podobe sladkého ničnerobenia.Ležíme na pláži,kúpeme sa v mori,
a opäť posielame domov a známym pozdravy, pohladnice a nejaké esemesky.
No práve s tými sme nikdy štedrí neboli,pretože keď sme veľmi nechodili
po hoteloch,bolo ťažšie mobil dobíjať,takže sme si ho často nechávali vypatý,
aby baterka čo najdlhšie vydržala.O to bola esemeska z domu vzácnejšia
a vždy neskutočne potešila..
5 mesiacov putovania najväčším a najzaluďnenejším kontinentom zemegule
sa po 23 000 km pomaly končí.Sme ľahší spolu o 20 kg a 1950 dolárov..
Píše sa 10. december,pred nami vianoce a prirodzene nás to ťahá domov
na rodnú hrudu.Vianočný stromček, kapustnica alebo nebodaj sneh za oknami nám prídu ako najväčšia exotika, ktorú si v tomto momente dokážeme predstaviť. Ale je tu ešte jedno pokušenie-ešte jedna cesta,ktorú by sme radi absolvovali.Austrália je pre nás od začiatku cesty vysnívaným cieľom a naozaj by bola škoda nepokúsiť sa o ňu teraz,keď sme jej takmer na dosah.
Ale v podstate sme boli takí akýsi vyrovnaní a spokojní s tým,čo sme
už doteraz zažili,že nám vlastne bolo úplne jedno ako a kde nakoniec skončíme. Povedali sme si,že za nás rozhodne austrálsky konzulát v Denpasare.
V prípade, že víza nedostaneme,pôjdeme domov a určite sa budeme tešiť.
No a v prípade,že ich dostaneme,vyrazíme do Austrálie…
K žiadosti o vízum sa bolo potrebné preukázať nejakým finančným zázemím
a tiež predložiť rezervované spiatočné letenky.Na základe týchto požiadaviek sme pochopiteľne nemali žiadne šance dostať austrálske víza.Preto bolo potrebné vymyslieť si vhodnú verziu; a tou bolo akože cestujeme okolo sveta,
a z Austrálie pokračujeme ďalej do Ameriky,čo je dôvod,prečo nemáme spiatočné letenky.A kedže spávame v stane,naše náklady na cestovanie
sú minimálne-stručne sme obhájili nedostatok financií.Na naše veľké prekvapenie sme nakoniec víza dostali.
Pocity sú zmiešané,trochu sa tešíme,trochu bojíme.No jednoznačne možno hovoriť o vzrušení.Pred nami je teda Austrália,vianoce na pláži,horúci Silvester a ktovie čo ešte…..
 |
 |
 |
|---|